OCR European Championship očima Janky a Esterky

Esťa a Standard Track

Už som dlho nepísala report z pretekov, takže skúsme sa chápať 

Najprv v skratke, o čo išlo – preteky v ktorých je beh len ako výplň medzi prekážkami a nieje príliš rozumné sa pri ňom vyničiť. No a potom samotné prekážky. V čom sa tak, pre mnohých nás Slovákov vzdialená “európa”, líši od iných pretekov? Predovšetkým najmä v tzv “break obstacles”, povinné prekážky, ktoré je nutné zvládnuť aby vás nediskli (presun do hobby kategórie). Ako prebieha táto procedúra – na ruke nesiete vzácny náramoček, a ak nezvládnete prekážku, dozorcovia vám náramok odstrihnú. Môžete skúšať koľkokrát chcete, čiže nevinné šmyknutie vás o nič nepripraví. Niektoré prekážky sú zjavne dosť okúzľujúce, pretože pretekári sú pri nich ochotní stráviť aj viac než dve hodinky. Pozor, pár opakovaniach sa výrazne znižuje šanca na zvládnutie, lebo každý pokus ide do posledných síl. Náramok vám zoberú len s vašim súhlasom.

V našom prípade sa jednalo o mnoho rúčkovaní rôzneho charakteru a dĺžky, ale všeobecne “loziace” prekážky tu
veľmi neboli. No a čo som tam robila ja? Takže akú sme mali taktiku? Jediná funkčná varianta pri mne je nebrať to príliš vážne, takže som to ani nebrala, inak by som to isto došlahala.  Ako aj minulý rok. Ale aspon som nemala od seba žiadne očakávania. Za cieľ som mala iba prevešať sa po detských preliezkach a nestrácať pri tom hlavu a ostatných bežcov príliš nevnímať, po pretekoch si porovnáme časy. No a tak to potom aj bolo, preteky tvorilo zopár zbytočných (=jednoduchých) srandičiek na začiatku v kombinácií s behom (tam sme si urobili rozostupy aby sme neboli na sebe natlačení) a potom ku koncu boli zložitejšie veci, kde bolo fajn sústrediť sa. Ja som najprv musela niektoré veci kôli nepozornosti opakovať ale potom som už lepšie vnímala a šlo to fajn. Problém som mala najmä na prekážke, ktorá ostatným išla fajn, no a tak… Nakoniec sa to podarilo akonáhle som kus porozmýšľala a skúsila inú techniku.

Každopádne som veľmi vďačná každému kto sa na tomto so mnou podieľal, nemám odvahu každého menovať lebo sa bojím že by som na niekoho nechtiac zabudla vzhľadom na to, že so sľúbeným reportom veľmi meškám (sľubovala som skôr – prepáčte) a mohli mi niektoré drobnosti vypadnúť.

Janka Pepová a Short course

Ako jediná z tímu som sa registrovala na Short course, keďže to boli moje prvé majstrovstvá OCR a v zdolávaní prekážok mám veľkú úspešnosť. Avšak to som ešte netušila, že sa zo Short stane Long. Veľmi ťažké a dlhé prekážky boli nastavené jedna na druhej. Bolo jasne, že na trase 3 kilometre pojdeme viac po rukách ako po nohách. Váľa prekážok bolo pre mňa nových, spoznávala som ich počas preteku a na niektoré z nich trebalo pár pokusov, kým som prišla na to ako ich zdolať. V ten deň bolo dosť teplo, prijať vodu od iných bolo zakázané a na trase nebola žiadna občerstvovačka. Taká vysušená, už sa mi nedalo ani dýchať a tak som si chlipla špinavej vody z pod prekážky. Konečne prišla cieľová rovinka, dlane mi už krvácali a pri ruckovaní mi z nich padala koža priamo do tváre. Na poslednej prekážke som strávila skoro dve hodiny, až kým ma nenapadlo strhnúť tejpy z lýtok a previazať si zranené ruky. Do cieľa som prišla aj vďaka Michalovi z Team OCRA Slovakia, ktorý ma celu dobu neskutočne povzbudzoval. Niečo ku štatistike pretekov : z okolo 1100 účastníkov s náramkom prišlo do cieľa okolo 90 a z toho bolo 5 žien a iba dve v časovom limite. Najprv som bola veľmi sklamaná, že som to nedala v časovom limite, ale teraz keď sa pozerám na náramok na ruke, viem že ho ma iba 5 dievčat a ja som jedna z nich 

Team relay

Po úspešnom piatku a sobote sme bojovali aj v nedeľu v tímových štafetách. Na štart sme postavili dva tímy v zmiešaných štafetách. Prvý v zložení Estika, Richard, Martin a druhý v zložení Janka, Michal Duchoň z Team OCRA Slovakia a Ladislav Sventek.
Preteky pozostávali z troch individuálnych častí a jednej spoločnej, kde bola séria asi 10 prekážok. Na tej sme museli isť všetci traja spolu, mohli sme si navzájom pomáhať ale s podmienkou, že vždy aspoň jeden člen tímu musí prekážku zdolať sám bez pomoci.

Štafetu rozbiehal Maťko, predával Riškovi a tretiu najťažšiu časť sme ako praví gentlemani nechali Estike. Lebo vraj “to je ľahké” …Štvrtú časť už sme si užili spoločne, navzájom sa podporovali a pomáhali. V nej každý odovzdal svoje maximum a išiel až za hranicu svojích možností.

V silnej konkurencii 52 tímov obsadili: